Odovzdanie národnej suverenity pod fasádou „globálnej demokracie“

03.11.2015 09:01

Autorkami článku sú Coleen Rowley a Diana Johnstone. Coleen Rowley je bývalá agentka FBI, ktorá odhalila informácie o zámernej nečinnosti svojich nadriadených a kolegov pred udalosťami z 11.septembra 2001. V roku 2002 sa stala Osobnosťou roka magazínu Time a získala Cenu Sama Adamsa, ktorá sa udeľuje zamestnancom tajných služieb za dodržanie etických štandardov a osobnej integrity. Diana Johnstone je americká spisovateľka žijúca v Paríži. Bola aktivistkou hnutia proti vojne vo Vietname, je autorkou 3 kníh a dnes pravidelne prispieva pre online magazín Counterpunch.

Ľudskoprávne organizácie sa stali dodávateľom krvavého chaosu pri obhajobe vojenských zásahov západných mocností na krehké krajiny v mene „zodpovednosti chrániť.“ Jedna z údajne dobre mienených stratégií sa vyskytla na Univerzite v Minnesote, kde sa organizátori a účastníci stretli na konferencii pod názvom „Vytváranie uskutočniteľného sveta“. Správne, nikto predsa nechce žiť v nefunkčnom svete. Svetové federalistické hnutie ako sponzor však dlhodobo púta pozornosť progresívnymi ideami, výzvami k veľkorysým sentimentom a svetovému mieru.

Avšak natoľko obrovská a zastrešujúca myšlienka ako svetový federalizmus alebo globálna demokracia musí byť vyhodnotená vo svetle súčasných okolností a dosiahnuteľných cieľov.

Na konci druhej svetovej vojny sa šíril názor, že nacionalizmus je hlavnou príčinou hrôz, ktoré práve zdevastovali veľkú časť sveta. Bolo ľahké si predstaviť, že zrušenie národných štátov by bol krok na ceste k ukončeniu vojen tým, že odstráni príčinu. Tento pocit bol obzvlášť silný v západnej Európe, ktorá tvorí ideologický základ hnutia vedúceho k európskej integrácii, dnes zakotvenej v Európskej únii.

V rovnakom období existoval historický pohyb v opačnom smere: národné oslobodzovacie hnutia v rôznych kolonizovaných krajinách tretieho sveta. Politický hon za národným oslobodením spod jarma európskych mocností – Veľkej Británie, Francúzska, Holandska – prispel k zriadeniu národnej suverenity ako základu svetového mieru a vypudeniu agresie. Novooslobodené krajiny tretieho sveta sa cítili ochránené princípom štátnej zvrchovanosti, ktorý vnímajú ako zásadný pre nezávislosť a dokonca pre prežitie.

Dnes, 70 rokov od konca druhej svetovej vojny poskytujú praktické skúsenosti lekciu z oboch opačných ideálov: nadnárodná vláda a národná suverenita. Niet divu, že oficiálne hlasy veľmocenskej hegemónie a jej spojencov majú tendenciu citovať vnútorné konflikty, a to najmä v slabších krajinách tretieho sveta ako dôkaz, že národná suverenita musí byť narušená s cieľom „chrániť ľudské práva“ alebo „priniesť demokraciu.“ Nebezpečenstvo „genocíd“ sa dokonca stalo oficiálnou zámienkou pre obhajovanie a štart vojenských intervencií Spojených štátov a NATO. S katastrofálnymi výsledkami.

Preto nie je prekvapením, že W. Andy Knight, hlavný rečník podujatia „Vytváranie uskutočniteľného sveta“, bol priaznivcom neslávnej vojny pre zvrhnutie režimu, ktorá zdevastovala Líbyu. Paradoxne pod zámienkou, že Spojené štáty a NATO majú „zodpovednosť chrániť.“ Nie je to len okrajová téma. Je to signál špinavého vojnového biznisu a intríg pre zmeny režimov, ktoré aj v súčasnej dobe prebiehajú pod vedeckou fasádou „globálnej vlády.“

Na takejto konferencii zrejme nemožno čakať protichodné argumenty alebo diskusiu na tému národnej suverenity. Napriek tomu, Európska únia slúži ako experimentálny laboratórny test. Čo sa tak stane s veľkým a rastúcim počtom (dnes 28) suverénnych štátov, ktoré majoritnú časť svojich práv odovzdajú nadnárodnej správe?

Inštitucionálna unifikácia ponechá slabších členov napospas dominancii silných. Napriek desaťročiam prejavov na tému „všetci sme Európania,“ keď príde na lámanie chleba, ľudia sa radikálne vrátia ku svojej národnej identite. Nemci neznášajú Grékov za to, že sú dlžníci. Gréci neznášajú Nemcov za to, že ich držia v dlhu. Nie je ľahké nájsť cestu von.

Voľby strácajú v rámci členských štátov zmysel, pretože veľké ekonomické rozhodnutia sú prijímané v Bruseli, inštitúciami EÚ. To spôsobuje rastúcu dezilúziu a depolitizáciu v Európe. Európania nejavia o Európsky parlament prakticky žiadny záujem. Necítia, že by ich zastupoval a skutočne to ani nerobí. Demokracia funguje najlepšie v malých okrskoch: grécke mestské štáty, Island, dediny. Čím sú väčšie, tým menej „demokratické“ môžu byť.

Ideál večného mieru pre Európu prostredníctvom jednoty pred polstoročím fungoval. Dnes, inštitucionálna jednota vytvára nové delenia a nepriateľstvá. Zjednodušene povedané, skúsenosť spočíva v procese zániku ideálov a ukazuje, prečo „celosvetová parlamentná demokracia“ môže priniesť viac škody ako úžitku, prinajmenšom v reálnom svete, ktorý existuje dnes a bude existovať v blízkej budúcnosti.

Zdroj

Diskusní téma: Odovzdanie národnej suverenity pod fasádou „globálnej demokracie“

Nebyly nalezeny žádné příspěvky.

Přidat nový příspěvek